Len v tichej službe zapriahnutá
smie dotýkať sa duša krásy…
(M. Kasarda: Dotyky)

Toto životné i poetické vyznanie Mikuláša Kasardu nech znie ako úvod k malému medailónu o mužovi, ktorý sa sám dotýkal krásy sveta, aby teraz už spočinul vo večnej kráse Božieho príbytku. Mikuláš Kasarda sa narodil 26. júla 1925 v Sačurove (o. Vranov nad Topľou). Už počas gymnaziálnych štúdií v Michalovciach (1939 – 1945) sa prejavili jeho literárne schopnosti a osobitne vzťah ku poézii. V štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave v aprobácii slovenčina a filozofia. Neskôr ešte vyštudoval nemecký jazyk na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Krátko pôsobil ako pedagóg v Trebišove a po prezenčnej službe ako redaktor literárno-dramatického vysielania Československého rozhlasu v Košiciach. V roku 1954 sa zosobášil s Margitou Matuchovou. Boh im požehnal dve deti, syna a dcéru.
Od roku 1954-69 bol stredoškolským profesorom na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Sečovciach a v rokoch 1969-88 na Gymnáziu Pavla Horova v Michalovciach. Dlhé roky žil so svojou manželkou v Sečovciach. Aj v rokoch zvlášť ťažkých pre slobodu cirkvi zotrval v pevnom kresťanskom presvedčení. Stvoriteľ a Pán si ho povolal do večnosti v sobotu 20. júla 2013 na sviatok sv. proroka Eliáša.
Každý, kto mal možnosť stretnúť a bližšie poznať nebohého Mgr. Mikuláša Kasardu, pocítil, že to bol človek nesmierne jemný a tichý, vynikajúci znalec ľudského života hlboko zapustený do pokory plynúcej z úcty k stvorenstvu, človekovi, ale najmä k Bohu. Ešte ako študent na michalovskom gymnáziu si osvojil lásku k otčine, kresťanskej viere, gréckokatolíckej liturgii a vnímanie emanácie krásy v prírode. Tieto hodnotové konštanty života sú prítomné aj v jeho poetických zbierkach, ktoré tu nemôžem menovať ani rozoberať. Dotknem sa len jednej z básní, ešte z obdobia totality, kde sám seba charakterizuje takto: Ja malý básnik som. Skromné sú moje verše na obrazy. Jak plodmi skúpo obsypaný strom. No cit v nich je, čo nezamrazí. Vedomý si konečnosti ľudského bytia vyznáva sa v ďalšej strofe tej istej básne: Nepotrebujem na hrob mohyly a verše moje slávu u publika. Ak dali čo len kvapku posily v tých časoch zlých, to stačí pre básnika. (zb. Zo životopisu) Tieto verše sa nám dnes núkajú ako vlastný básnikov epitaf, svedectvo strhujúcej pokory a ľudskosti. Kasardov princíp výchovnej a literárnej tvorby vychádza z mravných a estetických potrieb. Ako podotýka jeho pedagogický súpútnik E. Sirochman: „Významná je vernosť kresťanským hodnotám, Všemohúcemu. Na tomto základe buduje svoj postoj k svetu a šíri ho okolo seba. Z jeho umeleckej a pedagogickej činnosti vyžarujú myšlienky čistej krásy, porozumenia a ľudskosti. Sú apelom na potrebu lásky a úcty k človeku.“ Aspoň úchytkom treba spomenúť jeho zásluhu na prekladoch nemeckých básnikov Schillera a Goetheho do slovenčiny na objednávku vydavateľstva Tatrín.
Ďalšou významnou črtou nebohého bola jeho dlhoročná pedagogická aktivita v Sečovciach a Michalovciach. Pre svojich študentov bol nielen majstrom slova, jazykovedcom, ale aj živým príkladom človeka, ktorý nikdy nestratil svoju tvár. Ich problémy, mladé túžby, smelé plány a sny dobre poznal, pretože bol s nimi bytostne spätý nielen svojím povolaním, ale aj svojím ľudským vzťahom, ktorý prekonáva hranice profesie a profesionalizmu. Jeho pedagogickými rukami prešli aj viacerí dnes už kňazi a veľmi vďačne si na neho spomínajú.
Nebohý pán profesor mal v sebe zakorenenú úctu k slovanským apoštolom sv. Cyrilovi a Metodovi. Realizoval ju tiež prostredníctvom Spolku sv. Cyrila a Metoda, ktorého bol dve volebné obdobia (1991 – 1999) členom spolkového výboru a od roku 2007 na návrh valného zhromaždenia tiež čestným členom. Z vďačnosťou mu spolková redakcia pripravila na vydanie výber z jeho poézie pod názvom Život pokorný a prostý ako podielovú knihu, aby sa posolstvo jeho básní aj takto šírilo v ľude Zemplína. Veď kraj Zemplína a jeho ľud najviac poeticky ospevuje. „M. Kasarda svojím ľudským a humánnym naturelom a zaradením do kultúrneho kontextu slovenskej spoločnosti (aj svojím učiteľským poslaním) citlivo prežíval rozpornosť doby i ľudskej nerovnosti.“ Vedel sa nadchnúť za čistotu a úprimnosť srdca. Radí sa k tým rozsievačom perál, ktorí dokážu „z tunelov noci stúpať do úsvitu…“ a pritom byť detsky vďační „za každý dúšok života“, za to, že „každé ráno ti je darom“. Je to pocit vďačnosti a zároveň zdôraznenie ceny života, jeho tajomstva a veľkosti.
Mikuláš Kasarda aj básňou vychádzal v ústrety, chcel obrodiť človeka, chcel byť užitočný. Dobrým slovom. Úsmevom. Vravel, že nás vždy niekto potrebuje. Aj mŕtvi potrebujú živých. Potrebujú aj naše odpustenie aj naše modlitby. On sám, takmer do posledných dní svojho života denne pešo chodieval s manželkou do tunajšej cerkvi, aby nestratil životnú vertikálu, posledný zmysel života, Boha. Poznali sme ho ako zásadového človeka, verného obrane pravých hodnôt a istôt, bez ktorých by náš život bol prázdny, pustý a bezcieľny.
Za príkladný život a obetavú prácu bol ocenený medailou mesta Michalovce, cenou MŠ SR a prestížnou cenou FRA ANGELICA za slovesné umenie. Je tiež nositeľom Ceny košického samosprávneho kraja za celoživotné pôsobenie v poetickej tvorbe. Ako prvý sa stal nositeľom Ceny primátora Sečoviec Pro nobis. Umelec i človek plný pokory, porozumenia a ústretovosti, Kristovej lásky, môže slúžiť ako žiarivý príklad toho najušľachtilejšieho, čím súčasné generácie pedagógov, spisovateľov a vzdelancov prispievajú do národného kultúrneho dedičstva.
Mgr. Mikuláš Kasarda zakončil svoj život v Nemocnici s poliklinikou v Trebišove vo veku, keď by sa o niekoľko dní dožil 88 rokov. Aj toto číslo môžeme vnímať v jeho symbolickosti ako oceán nekonečnosti. Človek sa vynorí v jednom bode oceánu, aby po krátkej plavbe prešiel do nového stavu, kde z Božej moci obsahuje už celú večnosť. Vďaka Vám majstre! Vaša poézia aj dnes upokojuje a lieči. Pamätná tabuľa, ktorú dnes odhaľujeme na Vašu počesť je len symbolom toho, že ste nevymizli z pamäti srdca Vašich priateľov, študentov, Sečovčanov i celého Zemplína.

Michal Hospodár